Naše Centrum - zoznámte sa

Centrum pre týrané a zneužívané deti (psychicky, fyzicky, sexuálne) sa nachádza v Bulawayu, asi 40min pešej chôdze od môjho domova. Oficiálny názov Centra nemôžem uvádzať na internet (ževraj z bezpečnostných dôvodov).

Je tu asi 70 detí od 4 mesiacov do 18 rokov. 
Chlapcov máme len do 8 rokov, potom musia ísť do chlapčenského domova.

Najstarších dievčat v veku 15-18 rokov máme 14. Z nich 6 má už svoje vlastné bábo.

Ja mám na starosti detské jasličky, takže pracujem s deťmi od 1,5 do 3 rokov. Spolu sa hráme, učíme detské pesničky a pohybové hry, kreslíme, papáme, poobede spinkáme, a zase sa hráme :) Toto je moja náplň práce od utorka so štvrtka.

Kým krpci spia a v piatky som zase s najstaršími dievčatami, pomáham im s matematikou a so zemepisom, učím ich slovenčinu (to ich veľmi baví), hráme sa spoločenské hry, alebo sa len tak rozprávame :)

Moji "jasličkári" 1,5 - 3 roky

Škôlkari :)

... čo k tomu dodať :D takto sa tu máme radi :D

Dve z najstarších dievčat Betty a Grace

Veľké dievčatá počas ich promócii



a na záver naše mamičky s najmenšími prírastkami :)

                                                                   

 Hilda a Rumbidzai 

Sophia a Nigel 

Melissa a Leana 

Sheron a Ethan 

Angile a Portia 

Talent a Munashe

Ak by ste chceli finančne podporiť mňa, alebo detský domov, kde pracujem, 

tu je link: https://www.ludialudom.sk/Profil/detail/18002

                    

Naši študenti

Môj brat Kamil pracuje ako univerzitný kaplán pre študentov všetkých vysokých škôl, ktoré sú v Bulawayu. Cez víkendy sa venuje najmä študentom NUST - National University of Science and Technology. A keďže som cez víkendy s ním, tak práve s týmito študentmi sa stretávam aj ja :)
Sú to všetko úžasní mladí ľudia, plní sebavedomia a odhodlania niečo v živote dokázať.
Keď sme sa stretli prvý krát, hneď sa so mnou chceli fotiť.

 A modelkovanie im teda ide obzvlášť dobre... darmo, sú to narcisy :D

Každá farnosť tu má svoj zbor, ktorý spieva počas sv. omší. Tieto zbory medzi sebou počas roka veľmi radi súťažia, kto je najlepší. Milujú svoje súťaže, pretože ide hlavne o spoločenskú prestíž, a tiež sa v nich dajú vyhrať nejaké peniaze. 

V sobotu 24.10. sa po prvý krát zúčastnili speváckej súťaže aj naši študenti. Cvičili poctivo celé týždne. Ak ide o súťaž, všetko ostatné ide bokom. 
Každý zbor má aj svoju vlastnú uniformu. Naši si ju dávali šiť týždeň pred súťažou. A boli fakt krásni. Keby im hodnotia aj uniformy, určite by vyhrali 1. cenu! Lebo to čo mali na sebe oblečení ostatní, bolo ako zo 60-tych rokov - fodričky, dudky, podbradníky, a tak.. :D

Skúška uniformy deň pred súťažou

Samozrejme, chceli sme ich vidieť v akcii a aj podporiť. Ale cestou do mesta sme sa ešte zastavili natankovať, a to sa nám stalo osudným, lebo tankovanie trvalo dlhšie, ako sme čakali. Keď sme prišli na miesto, študenti nás privítali s tým, že práve dospievali. A tak sme ich vystúpenie videli len na videu. Ale treba uznať, že boli fakt skvelí. Už keď sme tam boli, počkali sme, aké budú výsledky. Hoci sme nič extra nečakali, keďže na takýchto súťažiach sú víťazi väčšinou jasní dopredu. Ale predstavte si, nemožné sa stalo skutočným, a naše decká, aj napriek tomu, že boli nováčikovia, vyhrali 2.miesto!!! To vám bolo radosti a veselosti, skoro som od tolkého hurhaja ohluchla :) Ale teda, musím povedať, že som na nich veľmi hrdá a zo srdca im to želám! :)

Celý zbor :) a ja :) pred vyhlásením výsledkov

Chalani s cennou trofejou - 2. miesto!

Ak by ste chceli finančne podporiť mňa, alebo detský domov, kde pracujem, 

tu je link: https://www.ludialudom.sk/Profil/detail/18002

Jeden krásny víkend v buši

V Zimbabwe žijú ľudia v mestách (majú dve veľké a pár menších) a na vidieku. Vidiek je len pár domčekov uprostred ničoho. A to "nič" sa inými slovami povie aj "buš".

typická vidiecka oblasť

Rodinka, v ktorej bývam, má päť členov: rodičia Anna a Thomas a ich tri úžasné deti: syn Tinotenda (14) a dcéry Tsungai (18) a Tariro (5). V dome však teraz bývame len štyria, pretože Tsungai a Tino sú na internátnej strednej škole hlboko v buši asi 300km od mesta.

Na prvý októbrový víkend rodičia naplánovali výlet do buše. Chceli navštíviť svoje dve deti a zároveň aj otcových rodičov, ktorí bývajú na vidieku asi hodinu cesty od školy.

Vyrazili sme v sobotu skoro ráno a po asi trojhodinovej ceste najprv po asfaltke, neskôr už len po ujazdenej hline, sme dorazili do školy. V tento deň mali študenti veľkú slávnosť - odovzdávali im všetky možné ocenenia. Všetci študenti tam mali svoje rodiny, preto sme nemohli chýbať ani my :) 

Tsungai a Tino so svojimi certifikátmi

Prišli aj tety, sesternice, netere,... 

Bolo nás proste vela, ako sa na pravú africkú rodinu patrí :)

Po slávnostej ceremónii, fotení a spoločnom obede sme sa rozlúčili a pokračovali ďalej v ceste k starým rodičom, kde sme mali aj prespať.

Viete, taký domček v strede ničoho je fascinujúci :) Vodu ťaháte zo studne, elektrinu nemáte, varíte na ohni a umývate sa vo vedre. A predsa ste šťastní a neviete si predstaviť žiť niekde inde. 
A keď sa zotmie, garantujem vám, že krajšie nebo nikde neuvidíte. Škoda len, že sa nedá odfotiť. Ale ten pohľad je tak očarujúci, že ho prajem vidieť každému aspoň raz za život. Keď pre nič iné, tak kvôli tomuto jednému pohľadu sa oplatí prísť do Afriky.
Takže, hneď ako sa zotmelo, sadla som si na verandu, a s hlavou vytočenou do neba som obdivovala všetku tú nádheru - miliardy žiarivých hviezd a jasne viditeľnú mliečnu dráhu. Proste krása :)
Myslím, že písania nateraz stačilo, radšej si pozrite ako taká buš vyzerá :)

 Domček starých rodičov - vnútri sú tri miestnosti (obývačka a dve spálne)

Kuchyňa

Stará mama pripravuje raňajky

Teta čerpá vodu zo studne

Dievčatá sa hrajú v kuchynke 

Kravička :)

Ešte story na záver:
V buši je taký zvyk, že hosť dostane pri prvej návšteve dar. Ja som dostala sliepku... živú sliepku... Potom mi mama vysvetlovala, ako to v ich kultúre funguje. Ak by som ju dostala večer, keď sme prišli, očakávalo by sa odo mňa zabiť ju a pripraviť na večeru. Ale chvála Bohu, ja som ju dostala až ráno, keď sme odchádzali, takže sa odo mňa očakávalo, že si ju vezmem a zabijem a zjem ju doma. Tak mi ju dávali do rúk, nech sa s ňou ešte pred odchodom odfotím. Ale viete, že ja mám ornitofóbiu, čiže chytať sliepku do rúk u mňa fakt nehrozí :D Tak som im to vysvetlila a na fotke som aspoň modelkovala - v bezpečnej vzdialenosti od sliepky :D A samozrejme, zabíjanie tiež nehrozí, takže sliepka si stále veselo žije vo svojom novom domove a znáša nám vajíčka ;)

Ak by ste chceli finančne podporiť mňa, alebo detský domov, kde pracujem, 

tu je link: https://www.ludialudom.sk/Profil/detail/18002

Tak som tu

Tak som sa rozhodla písať blog :)
Rozhodla som sa už dávnejšie, ale až teraz som našla odvahu naozaj s tým začať. :)
Veď predsa nikdy nie je neskoro...
Hoci som v Zimbabwe už takmer 2 mesiace. 
Ale verím tomu, že všetko zmeškané dobehnem. :)

Takže, poďme pekne od začiatku...

Do Zimbabwe som priletela 1. septembra 2015 spolu so svojim bratom, ktorý tu pôsobí ako misonár už 4 roky. Takže vlastne celú cestu menežoval on, a ja som sa len zviezla.. Čiže to bolo bez stresu a v pohode :) Prvý týždeň sme boli spolu, najprv v Harare (hlavné mesto), kde sme doleteli, potom v Bulawayo (druhé najväčšie mesto), kde brat býva a pracuje.
No a od druhého týždňa začalo moje dobrodružsvo naplno. Presťahovala som sa do rodiny, kde som mala počas svojho pobytu v krajine bývať, a navštívila som detský domov, kde by som mala pracovať. Tu začali prvé velké stresy, pretože som zrazu musela začať používať angličtinu. Kto ma pozná, vie, že moja angličtina je, čo sa týka rozprávania, čistá bieda... Tak som hapkala slovíčka, ledva som sa pozdravila a vždy keď sa ma niekto niečo spýtal, mala som chuť utiecť niekam preč, alebo sa aspoň zahrabať niekam hlboko... Celé zle.
Čo je však úžasné, prešli 2 mesiace, a ja stále žijem, som celá a zdravá, a doteraz som sa vždy s každým dohodla a pochopila o čo ide, a nikto ma nepredal :D Takže to so mnou v konečnom dôsledku nie je úplne beznádejné.
Odvtedy chodím každý deň od utorka do piatka do detského domova. Soboty trávim s rodinou, kde bývam, a na nedele a pondelky chodievam k bratovi. Takto to mám pekne podelené. :)

Tak toľko na úvod :) Všetko ostatné rozpíšem v ďalších blogoch :)

a ešte pár fotiek :)

 západ slnka v Harare

tak takéto stromy (a ani domy) u nás na Slovensku nemáme ;)

kvetinka zo stromu


Ak by ste chceli finančne podporiť mňa, alebo detský domov, kde pracujem, 
tu je link: https://www.ludialudom.sk/Profil/detail/18002