Plumtree vol. 2

Čo som robila v Plumtree oficiálne, to už viete :) Tak teraz niečo o tom, čo som tam robila, keď som mala voľno ;)

SOBOTA:
V sobotu mal páter Joe omšu v buši asi 30km od mesta, tak ma zobral so sebou. Bola to ďakovná omša za dar rodiny. Jedna rodina si proste povedala, že chcú poďakovať Bohu za to, že sa majú (a že sa majú radi), a tak si doma zorganizovali omšu. Stretlo sa ich tam asi 50 ľudí. A všetci sme sa pomestili do domu. Dom majú taký podobný, ako ten, ktorý som fotila, keď som bola v buši s mojou rodinou (pár blogov dozadu).

Po omši bolo pohostenie. Pre mňa v trochu nezvyčajnom poradí. Najprv rozkrájali tortu. Keď sa torta minula, každý dostal svoju plechovku Coly, Fanty alebo Smotanovej sódy, a na záver priniesli obed. Toľko jedla na jednom tanieri som ja osobne ešte ani nevidela. Joe mi povedal, že by som to mala všetko zjesť, na čo som mu musela s poľutovaním oznámiť, že nech na to rýchlo zabudne. Tak si potom zo mňa robil srandu, a odfotil si ma. Keď domáci videli, že som zhrozená z toho, že mi dali porciu pre 4 ľudí, doniesli mi prázdny tanier, aby som si mohla preložiť len to, čo chcem zjesť. Bolo to veľmi milé :) 

Na záver sme sa ešte vela vela fotili. Akurát, že ja som tam nemala foťák... Takže všetky fotky zostali v buši... Nevadí, aspoň rodina nech z nich má radosť ;) Ale teda, ževraj sa ku mne raz dostanú...

Zatial mám teda len jednu fotku s mojím obedom :D Na fotke sa škerím.. ale teda, nebolo mi velmi do smiechu :D

UPDATE 19.11.2015 - Dostali sa ku mne fotky z buše, tak pridávam :)

jedna reprezentačná :) ja, Joe a časť rodiny :)

 organizátorka akcie v strede v čiernych šatách :) 

a nie, to dieťa vôbec neplače pri pohlade na mňa :D

s tetuškami :)

NEDEĽA: V nedelu, na Sviatok všetkých svätých bola ráno omša na cintoríne. Bolo to celkom fajn, až na to, že bolo vonku asi 36 stupňov. A sedieť tak na priamom slnku nie je až taká sranda :P
Ale teda, zase raz zážitok, vidieť africký cintorín. Na prvý pohľad (a myslím, že aj na druhý a tretí a stý :D ) by ste nezistili, že ste na cintoríne, lebo všetko okolo vyzerá presne tak, ako všade inde - buš! Teda červená hlina, suchá tráva a kamene. Len sem tam v tráve vidno nejaký starý pomník...

UTOROK: V utorok sme boli v Brunapegu - mestečko vzdialené od Plumtree asi 120km, z toho pol cesty je asfaltka, tá po 60-tich kilometroch proste končí a nasleduje už len ujazdená hlina. Takže kým sme tam prišli, dobre nás ponatriasalo :D Ale aj to patrí k cestovaniu v Afrike, a bez toho by to nebolo ono ;) A samozrejme, musíte byť vždy v strehu, lebo vám môže kedykoľvek skrížiť cestu krava, koza alebo somár. ;)

Cestou do Brunapegu - asfaltka...

... a neasfaltka - takto vyzerajú všetky cesty v buši

Cikpauza na polceste :) a v pozadí pekné kamene :D

Spoločná fotečka s pátrom Marekom pri pekných kameňoch :D

Somárik pri ceste - jeden z mnohých

9-ti v aute.. zábava graduje graduje graduje :D čakáme na asfaltku... už sme vytrasení :D

multi-kulti posádka - Zimbabwe, India, Indonézia, Polsko, Slovensko ;)

PIATOK:

Náš milášek :)

Chaina

Západ slnka v Plumtree :) :) :)

Objavila som tu 2-centimetrové mravce! No neodfoť ich :P Ani macro na nich nebolo treba :D

Tak chuťovečka mravčeková na záver ;) Ferdo mravec pozdravuje!

Plumtree vol. 1

Na začiatku novembra (31.10-7.11.) sa mi naskytla príležitosť stráviť týždeň v Plumtree.  A keďže nemám rada stereotyp, rozhodla som sa ju využiť :) 

Plumtree je malé mestečko asi 100km od Bulawaya. Misionári tu majú farnosť sv. Terezky. Okrem kostola a misijného domu tu majú nahrávacie štúdio Plum3, biblické cenrum Ilizwi, v rámci ktorého je vydavateľstvo kníh a časopisov a materskú školu pre deti z mesta.

Misijný dom

Biblické centrum Ilizwi

Nahrávacie štúdio Plum3

Kostol sv. Terezky

Kostol zvnútra

Materská škola

Mojim hlavným zámerom prísť sem, bolo pomocť vo vydavateľstve. V tomto období mali veľkú objednávku na nejakú brožúrku k Roku milosrdenstva. Tak ma otec Joe poprosil, či by som im s ňou nepomohla, lebo nestíhajú.

Tak som tu pobudla týždeň a urobila som okolo 3000ks, za čo som si vyslúžila pochvalu a uznanie, keďže ich tempom práce spravia za týždeň asi tisícku :D 


A teraz fotodokumentácia mojej práce: Vznik jednej brožúrky :)

Keď je všetko vytlačené, treba papiere zoradiť podla čísla strany.

Potom sa nasekajú na potrebnú veľkosť a podelia sa na jednotlivé brožúrky.

Následne sa po jednom vkladajú do tejto mašinky, tá ich zohne a zospinkuje.

Potom treba ešte každú jednu skontrolovať a zohnúť ručne, aby zostala zatvorená.

A nakoniec orezať okraje a zabaliť! 

Tadá, môžu ísť do obchodu :)

A selfíčko so skladaco-spinkovacou mašinkou proste musí byť ;) 

Lebo tu sa nikto nefláka, tu sa maká! :D

Medzitým som mala samozrejme aj nejaké voľné dni. Čo som robila počas voľna Vám opíšem v ďalšom blogu ;)

Africké mňamky

Tak dnes vám napíšem niečo o africkom papaníčku a pitíčku :) 

V prvom rade, v porovnaní s našou kuchyňou je to tu dosť nudné, aj na variabilitu aj na chuť. Ale dá sa zvyknúť na všetko, a dokonca mám pocit, že po čase to aj začne chutiť :D

Bežný stravovací režim Zimbabwčanov je jedlo 5x denne, pretože, ako sami tvrdia, milujú jedlo! A keby jedli menej, určite by zomreli, alebo by aspoň boli hladní. Ich porcie sú obrovské, na jeden krát dokážu zjesť tolko, čo zjem ja na raňajky, obed a večeru dohromady.

Základná potravina je biela kukurica - je sa v podstate vždy a vo všetkom. Život bez nej si nedokážu predstaviť, a nechápu, ako môžeme žiť my, keď ju nejedávame. Tak sa tu prezentujem ako živý dôkaz toho, že: DÁ SA TO! :D

Na raňajky je vždy porridge, teda kaša. A tých je viacero druhov. Buď je home-made robená z bielej kukurice (takú som jedla len raz, keď som bola v buši, a bola veľmi dobrá ;) a volá sa ilambazi. Alebo, keď musíte ísť ráno do práce a nemáte čas robiť si vlastnú kašu, použijete instatnú. Tá ma dokonca viacero príchutí, môže byť kombinovaná s pšenicou, s čokoládou alebo s banánovou príchuťou. Najlepšia je čokoládová, tej sa fakt neviem objesť ;) a volá sa Cerevita. Ďalší druh "kaše" sú cornflexy, teda kukuričné lupienky zaliate horúcou vodou alebo mliekom, takže z nich zostane kaša. A v neposlednom rade je obľúbený Morvite, sogamová kaša, ktorá sa dá kúpiť asi v 5-tich príchutiach. A treba podotknúť, že všetky tieto kaše sú veľmi sýte, takže z nich človek hneď len tak nevyhladne.  

To ale nebráni tomu, aby bol každý deň pravidelne o 10:00hod Teatime - teda čas na čaj, alebo aj desiata. Pije sa zásadne čierny čaj s mliekom a asi kilom cukru a k nemu sa zajedajú sendviče s arašidovým maslom. Bežná porcia sú 4ks sendvičového chleba. Ja som po tých sýtych raňajkách schopná zjesť maximálne jeden, väčšinou však teatime vynechávam úplne. Iný druh desiatej je praženica, s tým istým sendvičovým chlebom, tentokrát s obyčajným maslom. Ale vlastne, ani obyčajné maslo tu nie je celkom obyčajné, pretože do neho pridávajú soľ.

Obed býva spravidla o 13:00hod a je rovnaký v podstate každý deň. Sadza alebo isičuala je hustá kukuričná kaša bez chuti a vyzerá ako velká haluška. K nej sa podáva tmavé mäso (väčšinou na šťave) a nasekaná varená čumolia (zelenina podobná našej kapuste). 

Takto vyzerá jedna bežná porcia. Sadza je ale veľmi sýte a hutné jedlo, takže zjesť takýto veľký kus naozaj nie je ľahké. Mne sa to ešte nikdy nepodarilo. Môj osobný rekord je polovica, a aj to som už bola prepchatá.

Aj jedenie sadze je umenie, ktoré sa treba naučiť. Nepoužíva sa príbor, je sa rukami tak, že si postupne odtŕhate z kaše, hráte sa s ňou v ruke, kým vám nevznikne pekná gulička a tú si potom namočíte do šťavy a palcom si k nej priberiete trochu čumolie.

Také isté menu je aj na večeru. Niekedy, aby bola trochu zmena, urobia namiesto sadze ryžu, alebo zemiaky, alebo špagety. Najlepšie však všetko spolu, čiže je toho na tanieri zase celkom dosť. A jesť zemiaky s ryžou, alebo ryžu so špagetami bol pre mňa tiež celkom nový zážitok, keďže my to až takto nekombinujeme.

Medzitým je ešte olovrant, to zvyknú byť nejaké keksíky alebo ovocie.



A teraz trochu o piťku. 

Obľubený miestny nápoj je Mahewu - mliečny drink s kukuričnou kašou. Keďže je v ňom sýta kaša, je sýty, a tak sa dá použiť ako náhrada obeda, napr. ak ste v meste, alebo ak sa vám nechce variť :D Domáci ho samozrejme nepovažujú za náhradu a pokojne ním dokážu zapíjať obed, alebo sendviče cez teatime. Pre lepšiu predstavu, chutí tak, ako keby si do nášho jogurtového nápoja nasypete rozmixované vločky. Predávajú ho v plastových flaškách so slamkou. Na trhu je viacero značiek, moje obľúbené je Shumba mahewu s banánovou príhuťou :)

 Mahewu ako obed v meste ;)

Keď mahewu vykysne, stane sa z neho alkohol. Akože miestne pivo menom Chibuku, skúsila som ho len raz, ale nechutilo mi, lebo má nepríjemnú dochuť po prehltnutí.

Ďalšia pochúťka je Ginger beer - zázvorové pivo, ktoré však okolo piva nešlo. Je to nealkoholická zázvorová malinovka, ktorá má po prehltnutí horkú dochuť. Je až tak horká, že si ju niekedy treba zapiť :D

Fotka je z minulého roka, ale účel splnila ;)

Cola, Fanta a Sprite sú tu obľúbené asi najviac. O tých vám písať nebudem, to poznáte :D

Ale, čo je vychytávka, je Smotanová sóda... áno, čítate dobre.. aj takto sa môže volať malinovka. Chutí to ako sladká voda, žiadna špeciálna chuť.. Veď napokon, je to sóda ;) Ale, nechápem prečo, je kriklavo zelená. A čím zelenšia, tým lepšia.

Tak na dnes toľko z našej gastronómie ;) 
Ak tu objavím, alebo ochutnám ďalšie zaujímavé jedlá, určite ich pripíšem :)