Plávať som sa naučila asi v 12-tich rokoch, čiže dosť neskoro... A bola som schopná preplávať dĺžku bazéna, ale iba vo vode, v ktorej som dočiahla na dno. Čiže nič hlbšie ako 130cm u mňa nehrozilo. Keď som prišla do Afriky, mala som zrazu na 5 mesiacov k dispozícii bazén. Plávala som v ňom vždy keď sa dalo. Ale vždy iba v tej polovici, kde je voda do 130cm. O druhej strane som vždy iba snívala, a hovorila si, že nabudúce to skúsim. Nikdy som však nenabrala odvahu.
Prvý zlom nastal ešte v lete na kúpalisku, keď ma Kamil prinútil ísť na tobogan. Nikdy som na tobogane nebola, lebo môj strach z vody bol vždy silnejší. Skoro som tam umrela od stresu, ale keď som dopadla do bazéna, zvýskla som a povedala, že chcem ísť zase! Bolo to úžasné a ja som sa s vodou skamarátila o trochu viac ;)
Potom som skúsila plávať znak, a ako som tak plávala, zistila som, že udržať sa na hladine je vlastne velmi jednoduché. Tak som sa naučila splývať – resp. hrať sa na utopenca :P Ale vždy iba v plytkej vode. Nedokázala som si predstaviť, že raz pôjdem do vody, kde nedočiahnem na dno a môžem sa tam utopiť...
No a čo iné sa dá robiť v Afrike na Vianoce, ako plávať v bazéne?! :) A tak som celé vianočné trojdnie strávila v bazéne, a povedala som si, že keď nie teraz, tak nikdy!
Na Štedrý deň, vlastne ani neviem ako, zrazu som sa pristihla, ako plávam do hlbokej vody a nebojím sa. Plávala som rýchlo a hneď som sa chytala okraja bazéna. Bolo to velmi smiešne...
Ale bola som natolko odhodlaná, že som si povedala, že sa naučím skákať do bazéna. To som si predtým tiež nikdy netrúfla, lebo pri skákaní sa človek celkom ponorí a môže sa utopiť, že ano? ;) Lenže keď som sa postavila na okraj bazéna, zmeravela som, a neskočila by som tam, ani za nič. Tak som si povedala, že sa musím naučiť najskôr ponárať.
Tak som bola v bazéne a skúšala sa ponoriť... Nešlo mi to. Vždy mám v plúcach tak vela vzduchu, že ma to hneď tlačí hore, a tak neviem plávať pod hladinou. Škoda, to by som sa ešte chcela naučiť...
No ale, keďže som videla, že ponoriť sa je vlastne dosť ťažké, uvedomila som si, že nie je také lahké utopiť sa, ako som si dovtedy myslela....
Na 1. Sviatok vianočný som už mala odvahy viac a spolu s Kamilom som urobila svoj prvý skok! Kamil je skvelý učitel, najprv sme skákali len zo schodíkov, a potom postupne do hlbšej a hlbšej vody. Na skok do 2-metrovej vody som ale zase odvahu nenašla. Ale vychádzala som z bazéna s tým, že zajtra to už isto dám!
A aj tak bolo. 26. decembra som sa už vôbec nebála a skočila som do najhlbšej časti bazéna (250cm) a vyplávala ako nič :) A dokonca som skúšala aj iné techniky skokov. ;)
V ozajstnom plávaní som teda ešte len začiatočník, ale môžem povedať, že je to úžasný pocit! Byť kamarátka s vodou a nebáť sa jej.
To bol vždy môj sen!
A teraz sa mi splnil!
Za 3 dni!
27 rokov strachu sa zlomilo za 3 dni!
Neuveriteľné!
Aj keď teda, na otvorené more si ešte netrúfam, ale som rada, že v bazéne to zvládam :)
Aj keď teda, na otvorené more si ešte netrúfam, ale som rada, že v bazéne to zvládam :)
A najviac ďakujem Kamilovi, ktorý ma celý čas povzbudzoval a robil si zo mňa srandu :P a samozrejme, stál pri mne, keď som sa najviac bála :) Bez neho by som to nedala určite...
Teraz viem, že som pripravená!
Pripravená prekonávať aj ostatné strachy, ktoré ešte strpčujú môj život.
Držte mi palce ;)
PS: Ak by ste ma chceli podporiť, stále je možnosť cez portál ludialudom.sk
Ďakujem :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára