Moje Zimbabwe: Jeden malý rozhovor

1. Čo ťa motivovalo ísť na misiu do Zimbabwe?

Už dávnejšie som mala v srdci túžbu ísť niekam do misii, a keďže v Zimbabwe pracuje môj brat ako misionár, bola to najjednoduchšia cesta, ako si splniť sen :) Už som mala možnosť navštíviť Zimbabwe minulý rok ako turista a veľmi sa mi tu páčilo. Preto, keď bola možnosť vycestovať sem na dlhšie obdobie, vôbec som neváhala.

V meste Bulawayo pred katedrálou :)

2. V čom spočívala tvoja príprava, čo všetko si si musela predtým vybaviť?

Nerada sa na niečo dlho pripravujem, potom som z toho len zbytočne nervózna :D Takže aj túto moju cestu som absolvovala bez nejakých väčších príprav. Asi pol roka pred odletom som si kúpila letenku a napísala som do jedného detského domova, že by som chcela u nich pracovať ako dobrovoľníčka. Odpísali mi, že nie je problém, a tak som tu. Po príchode som si ešte vybavila víza, a brat mi pomohol s ubytovaním.

3. Aké sú tvoje prvé dojmy?

Ľudia v Zimbabwe sú veľmi milí a srdeční. Cítim sa tu veľmi dobre :) Všade, kde prídem, som prijatá a cítim sa ako doma :) Hoci už prešiel mesiac, čo som tu, stále mám trochu problémy s angličtinou, ale teda na druhej strane, pomaly sa na mňa lepia slovíčka z domorodých jazykov Shona a Ndebele. A čo ma najviac teší, je počasie. Práve nám začína leto, takže je tu slnečne, príjemne a teplučko :)

4. V čom spočíva tvoja práca?

Pracujem v Centre pre siroty a pre týrané a zneužívané deti. Doobeda som s najmenšími deťmi (1-3r.), spolu sa hráme s loptou, so stavebnicou, kreslíme alebo tancujeme. Po obede som zase s najstaršími dievčatami (15-20r.), pomáham im s matematikou a so zemepisom, učím ich slovenčinu (to ich veľmi baví), hráme sa spoločenské hry, alebo sa len tak rozprávame :). A neskôr popoludní, keď prídu zo školy ostatné deti, sme spolu vonku na preliezkach.

Takmer kompletná zostava nášho Centra :)

5. Komunikuješ s deťmi v angličtine? Ako ťa prijali? Si jediná Európanka v tomto Centre?

Deti vedia svoj rodný jazyk – ndebele, a takisto sa v školách už od troch rokov učia angličtinu. Takže spolu hovoríme po anglicky. S tými najmenšími toho veľa nenahovoríme, keďže ony ešte po anglicky nevedia. Ale pre nich je dôležité hlavne cítiť, že ich má niekto rád a že sa o nich niekto zaujíma. A na to slová nepotrebujete ;)

Na dobrovoľníkov sú tu zvyknutí, každý rok tu majú aspoň dvoch. Takže ma prijali bez problémov, keďže to pre nich nie je nič výnimočné. Deti sú naučené oslovovať nás všetkých „auntie“. Je to pre nich prejav úcty a rešpektu. Takže teraz som pre nich „tetuška“. :)

Momentálne tu ako dobrovoľníčky pôsobíme dve. V tom istom čase, ako ja, prišla aj Amanda z USA. Pre decká stačí, že sme obe biele a už nás nevedia rozoznať, takže nás pravidelne oslovujú naopak (hoci sa vôbec nepodobáme). Ale teda, okrem mňa, tu viac Európanov nie je.

Ja a Amanda na vianočných trhoch

(výťažok z predaja handmade vecí išiel na naše Centrum:)

6. Je Centrum aj miestom tvojho ubytovania?

Cez týždeň bývam v jednej úžasnej rodine. Vždy keď mám voľno, spoločnosť mi robí 5-ročná dcéra domácich Tariro. Odtiaľ každý deň dochádzam pešo 3km do Centra, kde dobrovoľníčim. Víkendy trávim v Misijnom dome so svojím bratom, kde musím tiež prejsť pešo asi 2km. V Zimbabwe totiž nefunguje MHD, preto sa nemôžem sťažovať na nedostatok pohybu. Majú tu iba 9-miestne dodávky, ktoré volajú Combi, a zvyčajne v nich odvezú 15-20 ľudí, ale tie nechodia po mojej trase, preto ich nemôžem využívať.

Ja a Tari v deň odovzdávania ocenení

(preto má na sebe slávnostnú uniformu)

7. Zvykla si si na jedlo a máš tam už nejakú svoju pochúťku?

Jedálniček tu nie je taký pestrý, ako na Slovensku. Hlavná potravina je biela kukurica, jeme ju v podstate stále, lebo je vo všetkom. Tradičné jedlo, ktoré je na stole každý deň je isičuala (kukuričná kaša), čumolia (zelenina podobná našej kapuste) a mäso. Sem-tam je namiesto kaše ryža, cestoviny alebo zemiaky. To je moje menu na obed aj na večeru. Na raňajky máme vždy kukuričné lupienky s mliekom alebo Cerevitu (sladká kukuričná kaša). Obľúbený miestny nápoj je Mahewu (mliečny drink s kukuričnou kašou). Nemám problémy s ničím, len mi tu chýba čerstvá zelenina, lebo tú veru na tanieri v Afrike nevidno. A najväčšou pochúťkou pre mňa sú čerstvé banány, ktoré sú trhané zo stromov až keď dozrejú, preto chutia úplne inak ako tie, čo sa dovážajú na Slovensko.

Isičuala, čumolia a mäsko

8. Vieme, že rada pečieš. Máš už aj nejaký recept na inšpiráciu, ktorý by sme mohli pripraviť aj u nás na Slovensku?

Musím vás sklamať, ale Zimbabwčania nemajú zmysel pre pečenie. Vrchol miestneho cukrárskeho umenia sú malé koláčiky, niečo ako u nás muffiny, ale nie sú ani zďaleka také dobré ako u nás, takže som si recept ani nepýtala. Keď máme chuť na sladké, alebo má niekto narodeniny, tak tu pečiem ja :)

Moja torta k narodeninám pre pátra Joa

Táto je kupovaná pre mňa k narodeninám od mojej rodiny :)

9. Všeobecne sa veľa hovorí o veľmi živom temperamente Afričanov pri slávení sv. liturgie. Je to tak aj v ZImbabwe? Ako si sa v tomto inkulturovala?

Africké sv. omše sú oveľa živšie a veselšie ako tie naše. Ľudia spievajú veľa a dlho, a medzitým tancujú. Takže aj ak sv. omša trvá 2-3hodiny, nezdá sa to tak veľa, lebo sa vždy niečo deje, a rýchlo to zbehne. Ich piesne sú veľmi rytmické a dynamické, takže sa ani nedá netancovať, keď ich počujete ;) Ak stíham, chodievam na omše 2x do týždňa, a vždy sa na ne teším. Najbližšie mám Misijný dom SVD, kde slávi sv. omše môj brat pre študentov z neďalekej univerzity, preto chodievam práve tam.